Daj Kissera za mikrofón

V minulom storočí sme boli ochotní počúvať všeličo :) Napr. skupina Sepultura je dobrým príkladom že ľudský mozog niekedy potrebuje niečo hodne odlišné od štandardu, ktorý dostáva z rádia či televízie. Sepultura bola v deväťdesiatych rokoch zrejme vrcholom metalu ako takého, aspoň pre mňa určite. Chlapci hrajú dodnes, ale teda v hodne zmenenej zostave, už bez zakladateľov, len s ľudmi ktorí prišli do kapely neskôr.

Akýsi hlavný sepulturák je dnes gitarista Andreas Kisser, ktorý je v kapele od albumu druhého albumu Schizophrenia. Je to moc krásny album, metál jak sa patrí:) Kisser im tam nasúkal  nejaké strašné sóla a album bol pokrokom vo vývoji kapely a možno aj tohto hrozného hudobného štýlu. V kapele je najdlhšie basák Paulo Jr, neviem čo k nemu napísať, asi aj nič podstatné. Posledný pôvodný člen Igor Cavalera (bicie) už tiež zdrhol a tak tam búcha nejaký mladík. Frontman Derrick Zelený, či jak sa volá, hučí síce v Sepulture asi 15 rokov, ale nikdy to nebude ono. Tam ten Max Cavalera je skrátka nenahraditeľný. Od odchodu Maxa pozostalci nahrali zrejme už aspoň 28 albumov, a všetky na jedno kopyto, bez nápadu. Nevadí, však nech hrajú.

Dnes som chcel len to, že na ich poslednom albume si zaspieval práve gitarista Andreas Kisser jednu pesničku, nejaký cover ktorého originál nikto mimo Brazílie asi nepozná. A tak si hovorím, že aj keď ten Kisser síce nie je extra dobrý spevák, tak by som ho dokázal viac akceptovať za mikrofónom jak toto chudáka Derricka. Kľudne by som ten žabácký hlas zvládol :) Možno škoda že to Kisser vtedy po odchdode Maxa vzdal so spevom, napriek pôvodnému plánu, že sa postaví pred mikrofón. Možno by to dopadlo treba ešte horšie, ktovie. Tu je ten cover s Andreasom Kisserom za mikrofónom. Andreas sa tuším aj trošku podobá na rakušáka Conchitu Wurst, akurát že je trošku širší, co povíš?

Platňa na jedno počutie, Matt Sorum's Fierce Joy - Stratosphere

Kedysi dávno v minulom tisícročí existovala kapela Guns N' Roses (vraj existuje dodnes), v ktorej sa stretli rôzni hudobníci, opilci a iné zvieratká. Potom sa pohádali a pokiaľ nepomreli, žijú jednotlivo možno dodnes. Jedným z nich je napr. Matt Sorum, ktorý im kedysi bubnoval. Tento hudobník nedávno nahral vlastný album, teda možno ich nahral aj viac, ktovie. Album sa volá Matt Sorum's Fierce Joy - Stratosphere. Kdesi som sa o tom dočítal, aké je to skvelé, a kritik s istého média dokonca vyzdvihol, že Matt vie dobre spievať. Neviem či to stačí na napísanie oslavnej kritiky, ale dajme tomu. Áno, vie spievať, a nahral počúvateľný album, čo je fajn. Nie je to ale nič úžasné a už vôbec nie originálne. Je tam hodne akustickej gitary, a klasických kombinácií akordov, ktoré sa dajú ľahko predpovedať. Miestami mám pocit že počúvam americké country, ale tak čo som mohol čakať iné. Bude to asi skôr platňa na jedno počutie, ktorá sa založí ako rarita do niekde do regálu, kam patria sólové albumy basákov, bubeníkov a klávesákov slávnych skupín. Inak ako rarita je to fajn.
 Teraz som si spomenul na podobný prípad z regálu, bývalý basgitarista z Metallica, Jason Newsted sa nedávno pokúsil nahrať tiež nejaký sólo album. Ak to porovnám, tak Matt Sorum je proti nemu úplný boh, ktorý vie vlastne aj spievať :)

The Horrors - Luminous (2014)

Máme tu piatok 18:01 hod. Opäť sedím vo vlaku, ktorý bude pravdepodobne meškať, zkríža znovu sedí "bondžovi", cestujúci s výstredným image rockového hrdinu z minulých desaťročí, ale inak sa nič extra nedeje, žiadny horor, ani nič divné. Chcel som len toľko, že posledné dni počúvam posledný album The Horrors nazvaný Luminous. Priznám sa, že ich prvé tri albumy som nejako preskočil. Nesedel mi tam spev. Chudáci museli nahrať štyri albumy, aby si podmanili poslucháča môjho typu.

Takže neviem vôbec porovnať nový album s predchádzajúcimi, ale po tomto objave to aspoň postupne skúsim. Štvorka je skutočne niečo, čo mi sedí a motivuje spoznať aj ich staršiu tvorbu. Nepochybne tu svoje robia klávesové (alebo programované, neviem) zvuky a podmazy a tiež trošku aj ten divný spev, ktorý mi sprvu moc nesedel. A ďalšia dôležitá vec, vlastne som dlho nepočul nový album nejakej skutočnej kapely, s basou, gitarou,bubnami :). To sa už dnes asi už moc nenosí mať kapelu. A oni nakoniec tí Horrors vlastne znejú ako z roku 1995, čiže tam bude u mňa nejaké to retro vnímanie, čo sa mi páči. V podstate je to bežná ľahká gitarovka, čo sa to počúva. Len toľko som chcel. Možno časom napíšem ako dopadol prieskum staršieho materiálu :)

Poznáš Twin Shadow?

Asi nepoznáš, ale ak chceš tak si to nájdi. Zopár songov má tento fešák vydarených, resp. chlapec má (druhý) album nazvaný "Confess" a tam sa tie vydarené songy dajú nájsť. Myslím, životnosť tohto projektu vyzerá tak maximálne ešte na dva albumy, ale snáď sa mýlim. Rád sa mýlim. Confess vyšiel v roku 2012. Celkom známa a dobrá vec z albumu je treba Five Seconds.

Triezva kniha o Ram Dassovi, Learym a ďalších

Čítanie o štyroch najznámejších výskumníkoch vedomia minulého storočia, ich osudoch, vzostupoch, pádoch, omyloch a pravdách. Taká triezva kniha o Ram Dassovi, Learym a ďalších...
Kniha mapuje divoké obdobie, kedy psychológovia ako Dr. Leary a spol. takmer prevrátili svet hore nohami. Možno by mohol niekto napísať knihu o tom, ako by svet vyzeral, keby to Leary dotiahol tam kam chcel :)

Peter Gabriel - Back to Front (Bratislava)

Peter Gabriel sa v našich končinách neukazuje príliš často a tak som si tento krát nenechal ujsť túto príležitosť 

... a tak som teda išiel v pondelok večer na koncert Petera Gabriela. Asi hodinu pre nástupom "predkapely" bolo v Slovnaft aréne mrtvo. Pád jedincov postávalo blízko pódia, pivo sa ešte nečapovalo a tribúny zívali prázdnotou. Veru moc to nevyzeralo, že dnes tu bude vystupovať veľká legenda. Hala sa ale nakoniec slušne zaplnila a divadlo mohlo začať. Predkapelu tvorila bola ženská dvojica, ktorá hrala nejaké jemné songy. Príjemné bolo, že ich prišiel uvítať a predstaviť japonskou slovenčinou samotný Peter Gabriel. Niečo šušlal že dievčatá prišli zo Štokholmu. Myslím, že odohrali asi 4 songy, nenásilné, príjemné a hlavne ich nebolo veľa.

Potom prišiel majstro Gabriel, aby odohral hodne zaujímavý koncert, plný rôzneho psychedelického divadla. Gabriel s kapelou hral miestami strašné haluze, miestami až ťažkostráviteľné neznáme veci. Úprimne, myslel som si, že mám jeho tvorbu slušne zmapovanú, ale nie je to tak. Inak sa ale koncert niesol v príjemnej a úprimnej atmosfére, zaznelo veľa hitov a samozrejme na niektoré už nevyšiel čas.

Koncert bol rozdelený na tri časti, akustickú čast, elektrickú časť a album So. Prvé dve išli hladko, keďže sa hrali hlavne hity, tretia časť však mohla dopadnúť špatne, ako to niekedy býva na spomienkových koncertoch po x tich rokov. Väčšina návštevníkov určite nepoznala do detailu album So. Našťastie aj táto tretia časť dopadla výborne, bolo to niečo ako podrobný prieskum veľkého obdobia tejto legendy. Naviac to divadlo okolo toho nedalo nikomu (mne) priestor sa nudiť.
                                 
                                       Psychostožiare so svetlami na pódiu ako súčasť show

Čo mi prišli trošku pochybné, boli Gabrielove tanečné vsuvky, tie už v tomto veku a s jeho kilami pôsobia skôr komicky, než nejak prirodzene.To je ale snáď jediné, čo mi ako tak vadilo. Naopak jeho prejav bol veľmi ľudský, inteligentný a úprimný.   

Príjemne mňa prekvapilo, že Gabriel odohral väčšinu koncertu na klavíry alebo na klávesoch. A to aj ťažké pasáže. Ďalej to, že bezchybne odspieval celý koncert, napriek tomu že podľa veku a jeho vzhľadu zahrádkara by mu pasovala do ruky už skôr hadica než mikrofón. Tiež to, že spomínaná predkapela boli vlastne jeho vokalistky.  Som rád že som to videl, možno že už nebude šanca. Predsa už je to už starší pán, a nejaký nový prevratný materiál sa už tiež nedá čakať.

Desať rokov Amerického Idiota

Doba sa od čias American Idiot (2004) dosť posunula. G.W. Bush už straší len v dôchodku a dnes sa svet pozerá na hrozbu v podobe samozvaného cára z úplne iného kontinentu. Green Day tiež už nie sú toľko v kurze ale ich album American Idiot sa javí aj po desiatich rokoch ako dokonalé dielo. Hlavne keď je piatok poobede a už som na ceste domov z práce:).
Kedysi som tento album mierne podcenil a myslel som si že nedosahuje kvalít albumu Nimrod (1997). Mýlil som sa, možno som len nechcel pochopiť, že Idiot je štýlovo trochu inde než Nimrod. Nimrod bol vrcholom ich punkového obdobia a Idiot zase toho rockového. Medzi nimi vyšiel album Warning (2000), ktorý bol zrejme najslabší z ich diskografie, a vyzeralo to na úpadok kapely.
Green day sa však miesto úpadku predstavili na American Idiot vo vrcholnej skladateľskej forme. Nie že by nejak radikálne zmenili svoje hudobné postupy, išlo skôr o odklon štýlu a možno im to pomohlo. Billie Joe a spol. napísali opäť troj-štvor-akordové silné hity, ktoré ale tentokrát boli súčasťou koncepčného a viac rockového než punkového albumu. Americký rockový idiot má tento rok už 10 rokov.

Vesmírny priestor medzi vagómni

Je večer 18:29, čakám až sa vlak rozbehne. Meškáme 15 minút, tak ako vždy. Možno by bolo vhodné už železnice za túto každodennú trápnosť aj zažalovať. Sedím na dosť idiotskom mieste, zľava si pravdepodobne číta tieto moje riadky nejaký týpek. Vlak sa konečne rozbehol. Presne oproti mne sedí mladá éterická bruneta so skleneným pohľadom. Má čo robiť, aby si okolitý svet nevšimol, že jej realita má momentálne iné parametre.

Zatiaľ si neuvedomuje, že žene čo sedí vedľa nej, je nepríjemné, že je nelogicky už 10 minút natočená celým telom v 90 stupňovom uhle, smerom priamo na ňu.  Asi to nie je moc príjemné, keď jej  čosi vyťukáva do mobilu asi tak 10 cm od jej ucha. Žena vedľa nej má už hodne kyslý výraz, nedáva jej to žiadny zmysel, ale snaží sa reakciu nedať moc najavo.Asi sa len snaží uveriť, že dievča sa snáď už otočí o 90 stupňov naspäť do prirodzeného smeru. Človek by si povedal, že to dievča je blbé jak táčky.

Dievča tu však nieje samo. Jej kamarátka s rozšíreným vedomím sedí kúsok vedľa. Občas spolu komunikujú, len pohľadom a potláčanými výbuchmi smiechu. Nedokážu v tomto priestore komunikovať slovne. Zatiaľ sa im darí maskovať ich vnútorné nastavenie. Do problémov ich občas dostáva hudba, ktorú počúvajú každá zvlášť cez telefón. Je príliš silná v tomto štádiu, a začína ich ovládať. Po chvíľke radšej odchádzajú do preskleného priestoru medzi vagónmi, do bezpečia pred touto realitou. Sú tam ako päsť na oko, naviac sú v presvedčení, že ich nikto nepočuje, keď niečo hovoria. Tu hovoria veľa. Ľudia sa na tejto dvojke dokonale bavia. A k tomu prichádza konflikt so sprievodcom, ten ich chce poslať si sadnúť, ale nakoniec nakoniec podľahne šarmu ich veľkých lesklých očí. Necháva ich v tomto bezpečí. Takýto priestor predsa ponúka dokonalé zvuky a hlavne úkryt pred ostatnými cestujúcimi, ktorí situáciu nemôžu pochopiť.

OK, odchádzam do svojho sveta, z prehrávača začína úradovať David Lynch s nejakým albumom z roku 2011 (Crazy Clown Time). Nič lepšie snáď už ani nemohlo cez káble nastúpiť do tohto neviditeľného príbehu. Songy jak z inej planéty v tejto chvíli krásne podfarbujú situáciu. Lynch nie je vlastne až tak hudobník, je to režisér šielených filmov. A to je jeho výhoda, takýto album hudobník nedokáže spraviť, pretože je zviazaný dlhoročnou praxou, rovnakými postupmi. Lynch má tak bujnú fantáziu, že na to ide tak nejak inak.

Baby sa medzitým vrátili z vesmírneho priestoru medzi vagónmi, stav je na oko stabilizovaný, ale namotali ale zase na hudbu a divadlo pokračuje. Začínajú prudko kmitať nohami do rytmu, v tom prechádza okolo nás "bondžovi", cestujúci s výstredným image hrdinu z minulých desaťročí. Jeho vzhľad ich dostáva do údivu a následne do výbuchu. Baby sa chystajú vystúpiť ale ešte nasleduje prudký výbuch smiechu po vypadnutí odpadkov z koša, do ktorého nebolo jednoduché sa trafiť. Vystúpili, myslím, že to bude ešte dlhá párty :)