Je večer 18:29, čakám až sa vlak rozbehne. Meškáme 15 minút, tak ako vždy. Možno by bolo vhodné už železnice za túto každodennú trápnosť aj zažalovať. Sedím na dosť idiotskom mieste, zľava si pravdepodobne číta tieto moje riadky nejaký týpek. Vlak sa konečne rozbehol. Presne oproti mne sedí mladá éterická bruneta so skleneným pohľadom. Má čo robiť, aby si okolitý svet nevšimol, že jej realita má momentálne iné parametre.
Zatiaľ si neuvedomuje, že žene čo sedí vedľa nej, je nepríjemné, že je nelogicky už 10 minút natočená celým telom v 90 stupňovom uhle, smerom priamo na ňu. Asi to nie je moc príjemné, keď jej čosi vyťukáva do mobilu asi tak 10 cm od jej ucha. Žena vedľa nej má už hodne kyslý výraz, nedáva jej to žiadny zmysel, ale snaží sa reakciu nedať moc najavo.Asi sa len snaží uveriť, že dievča sa snáď už otočí o 90 stupňov naspäť do prirodzeného smeru. Človek by si povedal, že to dievča je blbé jak táčky.
Dievča tu však nieje samo. Jej kamarátka s rozšíreným vedomím sedí kúsok vedľa. Občas spolu komunikujú, len pohľadom a potláčanými výbuchmi smiechu. Nedokážu v tomto priestore komunikovať slovne. Zatiaľ sa im darí maskovať ich vnútorné nastavenie. Do problémov ich občas dostáva hudba, ktorú počúvajú každá zvlášť cez telefón. Je príliš silná v tomto štádiu, a začína ich ovládať. Po chvíľke radšej odchádzajú do preskleného priestoru medzi vagónmi, do bezpečia pred touto realitou. Sú tam ako päsť na oko, naviac sú v presvedčení, že ich nikto nepočuje, keď niečo hovoria. Tu hovoria veľa. Ľudia sa na tejto dvojke dokonale bavia. A k tomu prichádza konflikt so sprievodcom, ten ich chce poslať si sadnúť, ale nakoniec nakoniec podľahne šarmu ich veľkých lesklých očí. Necháva ich v tomto bezpečí. Takýto priestor predsa ponúka dokonalé zvuky a hlavne úkryt pred ostatnými cestujúcimi, ktorí situáciu nemôžu pochopiť.
OK, odchádzam do svojho sveta, z prehrávača začína úradovať David Lynch s nejakým albumom z roku 2011 (Crazy Clown Time). Nič lepšie snáď už ani nemohlo cez káble nastúpiť do tohto neviditeľného príbehu. Songy jak z inej planéty v tejto chvíli krásne podfarbujú situáciu. Lynch nie je vlastne až tak hudobník, je to režisér šielených filmov. A to je jeho výhoda, takýto album hudobník nedokáže spraviť, pretože je zviazaný dlhoročnou praxou, rovnakými postupmi. Lynch má tak bujnú fantáziu, že na to ide tak nejak inak.
Baby sa medzitým vrátili z vesmírneho priestoru medzi vagónmi, stav je na oko stabilizovaný, ale namotali ale zase na hudbu a divadlo pokračuje. Začínajú prudko kmitať nohami do rytmu, v tom prechádza okolo nás "bondžovi", cestujúci s výstredným image hrdinu z minulých desaťročí. Jeho vzhľad ich dostáva do údivu a následne do výbuchu. Baby sa chystajú vystúpiť ale ešte nasleduje prudký výbuch smiechu po vypadnutí odpadkov z koša, do ktorého nebolo jednoduché sa trafiť. Vystúpili, myslím, že to bude ešte dlhá párty :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára