Nový singel Faith No More - Motherfucker

 
Dôchodcovia z kapely Faith No More to myslia s comebackovým albumom vážne, dôkazom je singel s krásnym názvom Motherfucker. Na hit to veľmi nevyzerá, ale najhoršie to vlastne tiež nie je. Song Motherfucker je k dispozícii napr. tu . Album by mal vyjsť niekedy na jar, rád sa nechám prekvapiť.

Fanúškovia sa ani tentokrát nedočkali pôvodného gitaristu Jima Martina, ktorý v kapele pôsobil od začiatkov až po časy najväčšej slávy v období albumu Angel Dust. Odvtedy síce ubehlo asi štvrťstoročie, ale na Jima sa  dodnes nezabudlo.

Nový album skupiny Ears - Vlny

Už to je pekná kopa rokov, čo slovenská skupina Ears zaujala skladbou Dobre sa jej padá. Od tej doby vydali 4 albumy, ale ich fungovanie je poznačené častými prestávkami. Tie sú bohužiaľ také, že ich publikum stráca kontakt s touto kapelou. Štvrtý album nazvaný "Vlny" vyšiel práve pár dní do zadu (1.11.2014) po dlhých siedmych rokoch. To že vyšiel, som zistil len náhodou a na moje prekvapenie už pred rokom vyšiel aj singel Magdaléna. Veľkú publicitu okolo Ears asi už nemôžeme čakať. Ears sa vrátili vo dvojici - Filip Orator a Silverman, to sú zrejme tí pôvodní, a najdôležitejší z minulých zostáv.




Výsledok som počul zatiaľ len letmo, vyzerá to na trošku ťažší album, a neviem či bude pochopený. U mňa toto asi nezaboduje, ale som rád že sú späť. Album Vlny je už na Spotify, tu.

 

Ears - Magdaléna

Afro Celt Sound System vs Dhol Foundation

V posledných dňoch ulietam na hudbe skupiny Afro Celt Sound System . Počas cca 20-tich rokov existencie nahrali 5 albumov a podľa ich webu sa chystá ďalší. Na každom som našiel dosť zaujímavej hudby, hlavne pokiaľ ide o rýchlejšie skladby. Ich príbuznosť s Dhol Foundation (o ktorých som nedávno písal) nie je vôbec náhodná. V oboch formáciách môžete nájsť charizmáka Johnyho Kalsiho (to je taký ten alibaba s turbanom na hlave), ktorý tu obsluhuje rôzne bongá, tabla, dhol bubon či iné perkusie. Kalsi tu pôsobil ešte pred vznikom svojej skupiny a nepochybujem o tom, že práve fungovanie v tomto projekte mu dalo inšpiráciu pre vznik Dhol Foundation.

Džony, nevíš kolko je hodzin?

Obe skupiny hrajú vlastne podobnú hudbu, avšak "Afro Celt" má viac africký nádych, zatiaľ čo Dhol Foundation viac indický či pakistanský. Afro Celt Sound System ale neostali len u africkej inšpirácie, taktiež používajú aj rôzne píšťalky a gajdy (či jak sa to volá) a tak má človek občas pocit, že sa jedná o akúsi tradičnú tanečnú írsku hudbu. Hlavne hrajú rýchlejšiu, tanečnejšiu hudbu. Pre Európanov sú viac asi stráviteľní práve oni. Môže za to asi aj zvuk, produkcia, trochu elektroniky a pod.

Nech je ako chce, títo ľudia ktorí sú etnicky z troch rôznych svetadielov, robia skvelú hudbu, v ktorej prepojili rôzne hudobné svety. Je jedno v ktorom projekte sú, vydarené sú obidva. Dúfam, že sa niekedy objavia niekde v okolí, treba v rámci nejakého festivalu. Ideálne by bolo keby prišli obe kapely naraz (snívajme ďalej :D)

                                                          Afro Celt Sound System

Twitter
Facebook

Ďalšia atrakcia z druhu mimozemského....

Dedo mráz v projekte Cavalera Conspiracy

 

A opäť tu máme chalana Maxa Cavaleru. Chlapec z Brazílie, ktorý sa sambe a telenovelám zatiaľ vyhýba. Max sa vyhráža ďalším novým nepočúvatelným albumom, snáď už asi štyridsiatym siedmym od jeho odchodu zo Sepultury. O tej som písal nedávno nejaké bludy napr. tu. Tentokrát pôjde o album projektu Cavalera Conspiracy, čo má byť náhrada za nezrealizovaný reunion pôvodnej Sepultury. Mám silné podozrenie, že Max pochopil, že projekt Soulfly pomaly a iste stráca fanúškov (keďže oba projekty sú na jedno kopyto, a polovica starej Sepultury je práve v Cavalera Conspiraci). A to napriek tomu, že druhý album Cavalera Conspiracy za veľa nestál, je vidieť že bratia Cavalerovci v ňom asi vidia svoju budúcnosť.

Dva dni dozadu sa na youtube objavil nový videoklip k novej skladbe Babylonian Pandemonium. Song je opäť v štýle slušného bordelu ala rachot a hluk (myslím, že úplne rovnako znie aj posledný album Soulfly...). Max má však netradične kreslený a démonicky podladený hlas. Evidentne je upravený nejakým efektom, ale vlastne to znie dosť dobre. Čiže ten hlas je akože kvázi novinka.Tu je to krásne video...

 

                   

Nech žije Spotify ...a Dhol Foundation tiež!

 Kedysi sa v našich končinách objavila kapela The Dhol Foundation. Ich vystúpenie ma tak dostalo, že som ich koncert navštívil ešte dvakrát a ak bude príležitosť, pôjdem znova. Toto je presne typ hudby, ktorá je tak živelná, že rozhýbe aj hluchého. Dhol bubny, tabla, bonga, živé bicie a tak trochu do počtu basa a niekde úplne vzadu niekedy zahrá niečo aj gitara, trochu elektroniky. Naviac je to pre Európana dosť netradičná hudba.

Vzhľadom k tomu, že sa jedná o dosť špecifickú hudbu, nebolo pred 10-timi rokmi až tak ľahké zohnať ich hudbu. Napr. márne som vtedy hľadal album, na ktorom je song "After  the Rain" alebo "Ajja Nach Lai". Tieto skladby boli na ich koncertoch vlastne vrcholom vystúpenia a ja som zúfalo hľadal kam patria. O albume Drum-Believable som teda nemal ani potuchu. Dnes vďaka Spotify človek môže nájsť takmer všetko, čomu som rád. Oceňujem túto službu hlavne u takýchto menšinových žánrov. Album Drum-Believable určite vrelo odporúčam, tu to je :)

Poznáš Terryho Oldfielda

Netušil som že Mike Oldfield má okrem sestry aj šikovného brata Terryho Oldfielda. Ten sa tiež venuje hudbe. Pre tých kto netuší kto je Mike Oldfield, uvediem, že je to akýsi predchodca Mobyho z 70-80 ts, (tiež multiinštrumentalista, autor veľa hitov o ktorých ani neviete, že sú z jeho dielne - ako napr. MoonLight Shadow). Tiež ani jeden z nich nevie poriadne spievať, aj keď sa často postavia k mikrofónu. Ale späť k Terrymu, veď o ňom mal byť tento článok...

Priložil som odkaz na jeden track z albumu Spirit of India, ja myslím, že je to celkom slušné. Terry okrem svojich albumov točí aj  hudbu do filmov. Tých bolo vraj už okolo 50.

                                            Ale inak bacha, je to akési dosť indické :)

Motherfucker?

Faith No More sa nechali počuť, že vydajú po osemnástich rokoch nový album. Som zvedavý ako toto celé dopadne. Zdá sa, že okrem starých fanúšikov a nostalgikov tento album asi nebude nikoho zaujímať. Predpokladám, že si to uvedomuje aj samotná kapela. Ak by to fungovalo ako kedysi, tak by sa dal čakať možno aj nejaký ten rádiový hit. Kedysi sa im totiž darilo balancovať aj v rádiach, a zároveň tiež boli vyhľadávanou grupou pre hudobných fajnšmekrov (kajšmentke?).

Na youtube si človek môže pustiť aj neznáme (nové) veci, ktoré FNM zahrali v posledných rokoch na koncertoch a bohužiaľ to znie, akoby to boli vyradené veci z posledných dvoch albumov. Uvidíme čo bude na albume, ktorý je ohlásený na jar roku 2015

 

                      
Niekde som zachytil ze tento song "Motherfucker" by mal byť singlom. Jakože moc pjekné, ale nevím ...:)

Niečo pomalšie vhodné na jeseň - Carbon Based Liveforms

 K elektronickej ambientnej hudbe mám pozitívny vzťah už roky. Cestu som som si k nej našiel kedysi cez rádio di.fm, ktoré som si ladil v práci. Potreboval som niečo ako "nehitový" nerušivý podmaz, bez výrazných refrénov, ktorý len tak príjemne prúdi éterom. Jedná sa v podstate o anonymnú hudbu, nemáte potrebu sledovať, kto je pod ňou podpísaný. Občas ma ale aj tak niečo dostane a donúti sa pozrieť na značku. Nedávno som tak treba našiel sympatický švédsky projekt Carbon Based Liveforms, za ktorým stojí dvojica Johannes Hedberg a Daniel Segerstad. Ich tvorba sa dá pustiť napr. na youtube alebo na bandcamp. Z toho čo som mal možnosť počuť, odporúčam napr. album Interloper. Jeseň už začala v plnej kráse a toto sa k nej aj celkom hodí. Treba spomaliť, nie? Enjoy :)

Tak zase za desať rokov

Včera som si po rokoch pozrel futbalový zápas v TV. Predsa len Slovan - Sparta, to už je celkom lákavé. Potlačil som niekde v sebe názor, že zbytočne zabijem 2 hodiny svojho času pozeraním na mladíkov, ktorí sa surovo okopávajú a honia sa hore a dole za guľôčkou ako malé deti.

Zo súčasných hráčov nepoznám takmer žiadneho, o to viac som si myslel že si zápas vychutnám, možno sa začnem aj trochu viac zaujímať o súčasných športových hrdinov. Plus ten slovenský sparťan Chovanec na slovanistickej lavičke, to znie dosť dobre. Zápas však dopadol dosť trapne, kto videl vie a kto nevidel určite si už niekde prečítal...

Ako vidieť celé tie roky som o nič neprišiel. Poloprázdne tribúny, prvý gól (asi) z ofsajdu, násilnosti a mizerná organizácia. Na toto sa mám teda pozerať v roku 2014 ? Toto asi nechcem.

Keď som bol decko, chodili sme na federálnu ligu bez obáv. Na štadióne bolo treba 15000 ľudí a všetko bolo OK. Kde sú dnes tí ľudia? Viem že aj vtedy tam chodili zrejme primitívni ľudia, ale možno nemali taký priestor ako dnes. Tí normálni tam už asi nechodia. Ja sa im ale nedivím, mňa by tam asi nikto nedostal. A vôbec si neviem predstaviť, že by som medzi také individuá zobral deti. Škoda že to takto celé dopadlo. A trochu je mi ľúto tých futbalistov, roky na sebe chudáci makali, aby nakoniec hrali pred takouto tlupou primitívov.

No nič, kašlem ja na to. Ale možno skúsim dať ešte tomu futbalu šancu, skúsim to zapnúť zase treba o 10 rokov :)

Daj Kissera za mikrofón

V minulom storočí sme boli ochotní počúvať všeličo :) Napr. skupina Sepultura je dobrým príkladom že ľudský mozog niekedy potrebuje niečo hodne odlišné od štandardu, ktorý dostáva z rádia či televízie. Sepultura bola v deväťdesiatych rokoch zrejme vrcholom metalu ako takého, aspoň pre mňa určite. Chlapci hrajú dodnes, ale teda v hodne zmenenej zostave, už bez zakladateľov, len s ľudmi ktorí prišli do kapely neskôr.

Akýsi hlavný sepulturák je dnes gitarista Andreas Kisser, ktorý je v kapele od albumu druhého albumu Schizophrenia. Je to moc krásny album, metál jak sa patrí:) Kisser im tam nasúkal  nejaké strašné sóla a album bol pokrokom vo vývoji kapely a možno aj tohto hrozného hudobného štýlu. V kapele je najdlhšie basák Paulo Jr, neviem čo k nemu napísať, asi aj nič podstatné. Posledný pôvodný člen Igor Cavalera (bicie) už tiež zdrhol a tak tam búcha nejaký mladík. Frontman Derrick Zelený, či jak sa volá, hučí síce v Sepulture asi 15 rokov, ale nikdy to nebude ono. Tam ten Max Cavalera je skrátka nenahraditeľný. Od odchodu Maxa pozostalci nahrali zrejme už aspoň 28 albumov, a všetky na jedno kopyto, bez nápadu. Nevadí, však nech hrajú.

Dnes som chcel len to, že na ich poslednom albume si zaspieval práve gitarista Andreas Kisser jednu pesničku, nejaký cover ktorého originál nikto mimo Brazílie asi nepozná. A tak si hovorím, že aj keď ten Kisser síce nie je extra dobrý spevák, tak by som ho dokázal viac akceptovať za mikrofónom jak toto chudáka Derricka. Kľudne by som ten žabácký hlas zvládol :) Možno škoda že to Kisser vtedy po odchdode Maxa vzdal so spevom, napriek pôvodnému plánu, že sa postaví pred mikrofón. Možno by to dopadlo treba ešte horšie, ktovie. Tu je ten cover s Andreasom Kisserom za mikrofónom. Andreas sa tuším aj trošku podobá na rakušáka Conchitu Wurst, akurát že je trošku širší, co povíš?

Platňa na jedno počutie, Matt Sorum's Fierce Joy - Stratosphere

Kedysi dávno v minulom tisícročí existovala kapela Guns N' Roses (vraj existuje dodnes), v ktorej sa stretli rôzni hudobníci, opilci a iné zvieratká. Potom sa pohádali a pokiaľ nepomreli, žijú jednotlivo možno dodnes. Jedným z nich je napr. Matt Sorum, ktorý im kedysi bubnoval. Tento hudobník nedávno nahral vlastný album, teda možno ich nahral aj viac, ktovie. Album sa volá Matt Sorum's Fierce Joy - Stratosphere. Kdesi som sa o tom dočítal, aké je to skvelé, a kritik s istého média dokonca vyzdvihol, že Matt vie dobre spievať. Neviem či to stačí na napísanie oslavnej kritiky, ale dajme tomu. Áno, vie spievať, a nahral počúvateľný album, čo je fajn. Nie je to ale nič úžasné a už vôbec nie originálne. Je tam hodne akustickej gitary, a klasických kombinácií akordov, ktoré sa dajú ľahko predpovedať. Miestami mám pocit že počúvam americké country, ale tak čo som mohol čakať iné. Bude to asi skôr platňa na jedno počutie, ktorá sa založí ako rarita do niekde do regálu, kam patria sólové albumy basákov, bubeníkov a klávesákov slávnych skupín. Inak ako rarita je to fajn.
 Teraz som si spomenul na podobný prípad z regálu, bývalý basgitarista z Metallica, Jason Newsted sa nedávno pokúsil nahrať tiež nejaký sólo album. Ak to porovnám, tak Matt Sorum je proti nemu úplný boh, ktorý vie vlastne aj spievať :)

The Horrors - Luminous (2014)

Máme tu piatok 18:01 hod. Opäť sedím vo vlaku, ktorý bude pravdepodobne meškať, zkríža znovu sedí "bondžovi", cestujúci s výstredným image rockového hrdinu z minulých desaťročí, ale inak sa nič extra nedeje, žiadny horor, ani nič divné. Chcel som len toľko, že posledné dni počúvam posledný album The Horrors nazvaný Luminous. Priznám sa, že ich prvé tri albumy som nejako preskočil. Nesedel mi tam spev. Chudáci museli nahrať štyri albumy, aby si podmanili poslucháča môjho typu.

Takže neviem vôbec porovnať nový album s predchádzajúcimi, ale po tomto objave to aspoň postupne skúsim. Štvorka je skutočne niečo, čo mi sedí a motivuje spoznať aj ich staršiu tvorbu. Nepochybne tu svoje robia klávesové (alebo programované, neviem) zvuky a podmazy a tiež trošku aj ten divný spev, ktorý mi sprvu moc nesedel. A ďalšia dôležitá vec, vlastne som dlho nepočul nový album nejakej skutočnej kapely, s basou, gitarou,bubnami :). To sa už dnes asi už moc nenosí mať kapelu. A oni nakoniec tí Horrors vlastne znejú ako z roku 1995, čiže tam bude u mňa nejaké to retro vnímanie, čo sa mi páči. V podstate je to bežná ľahká gitarovka, čo sa to počúva. Len toľko som chcel. Možno časom napíšem ako dopadol prieskum staršieho materiálu :)

Poznáš Twin Shadow?

Asi nepoznáš, ale ak chceš tak si to nájdi. Zopár songov má tento fešák vydarených, resp. chlapec má (druhý) album nazvaný "Confess" a tam sa tie vydarené songy dajú nájsť. Myslím, životnosť tohto projektu vyzerá tak maximálne ešte na dva albumy, ale snáď sa mýlim. Rád sa mýlim. Confess vyšiel v roku 2012. Celkom známa a dobrá vec z albumu je treba Five Seconds.

Triezva kniha o Ram Dassovi, Learym a ďalších

Čítanie o štyroch najznámejších výskumníkoch vedomia minulého storočia, ich osudoch, vzostupoch, pádoch, omyloch a pravdách. Taká triezva kniha o Ram Dassovi, Learym a ďalších...
Kniha mapuje divoké obdobie, kedy psychológovia ako Dr. Leary a spol. takmer prevrátili svet hore nohami. Možno by mohol niekto napísať knihu o tom, ako by svet vyzeral, keby to Leary dotiahol tam kam chcel :)

Peter Gabriel - Back to Front (Bratislava)

Peter Gabriel sa v našich končinách neukazuje príliš často a tak som si tento krát nenechal ujsť túto príležitosť 

... a tak som teda išiel v pondelok večer na koncert Petera Gabriela. Asi hodinu pre nástupom "predkapely" bolo v Slovnaft aréne mrtvo. Pád jedincov postávalo blízko pódia, pivo sa ešte nečapovalo a tribúny zívali prázdnotou. Veru moc to nevyzeralo, že dnes tu bude vystupovať veľká legenda. Hala sa ale nakoniec slušne zaplnila a divadlo mohlo začať. Predkapelu tvorila bola ženská dvojica, ktorá hrala nejaké jemné songy. Príjemné bolo, že ich prišiel uvítať a predstaviť japonskou slovenčinou samotný Peter Gabriel. Niečo šušlal že dievčatá prišli zo Štokholmu. Myslím, že odohrali asi 4 songy, nenásilné, príjemné a hlavne ich nebolo veľa.

Potom prišiel majstro Gabriel, aby odohral hodne zaujímavý koncert, plný rôzneho psychedelického divadla. Gabriel s kapelou hral miestami strašné haluze, miestami až ťažkostráviteľné neznáme veci. Úprimne, myslel som si, že mám jeho tvorbu slušne zmapovanú, ale nie je to tak. Inak sa ale koncert niesol v príjemnej a úprimnej atmosfére, zaznelo veľa hitov a samozrejme na niektoré už nevyšiel čas.

Koncert bol rozdelený na tri časti, akustickú čast, elektrickú časť a album So. Prvé dve išli hladko, keďže sa hrali hlavne hity, tretia časť však mohla dopadnúť špatne, ako to niekedy býva na spomienkových koncertoch po x tich rokov. Väčšina návštevníkov určite nepoznala do detailu album So. Našťastie aj táto tretia časť dopadla výborne, bolo to niečo ako podrobný prieskum veľkého obdobia tejto legendy. Naviac to divadlo okolo toho nedalo nikomu (mne) priestor sa nudiť.
                                 
                                       Psychostožiare so svetlami na pódiu ako súčasť show

Čo mi prišli trošku pochybné, boli Gabrielove tanečné vsuvky, tie už v tomto veku a s jeho kilami pôsobia skôr komicky, než nejak prirodzene.To je ale snáď jediné, čo mi ako tak vadilo. Naopak jeho prejav bol veľmi ľudský, inteligentný a úprimný.   

Príjemne mňa prekvapilo, že Gabriel odohral väčšinu koncertu na klavíry alebo na klávesoch. A to aj ťažké pasáže. Ďalej to, že bezchybne odspieval celý koncert, napriek tomu že podľa veku a jeho vzhľadu zahrádkara by mu pasovala do ruky už skôr hadica než mikrofón. Tiež to, že spomínaná predkapela boli vlastne jeho vokalistky.  Som rád že som to videl, možno že už nebude šanca. Predsa už je to už starší pán, a nejaký nový prevratný materiál sa už tiež nedá čakať.

Desať rokov Amerického Idiota

Doba sa od čias American Idiot (2004) dosť posunula. G.W. Bush už straší len v dôchodku a dnes sa svet pozerá na hrozbu v podobe samozvaného cára z úplne iného kontinentu. Green Day tiež už nie sú toľko v kurze ale ich album American Idiot sa javí aj po desiatich rokoch ako dokonalé dielo. Hlavne keď je piatok poobede a už som na ceste domov z práce:).
Kedysi som tento album mierne podcenil a myslel som si že nedosahuje kvalít albumu Nimrod (1997). Mýlil som sa, možno som len nechcel pochopiť, že Idiot je štýlovo trochu inde než Nimrod. Nimrod bol vrcholom ich punkového obdobia a Idiot zase toho rockového. Medzi nimi vyšiel album Warning (2000), ktorý bol zrejme najslabší z ich diskografie, a vyzeralo to na úpadok kapely.
Green day sa však miesto úpadku predstavili na American Idiot vo vrcholnej skladateľskej forme. Nie že by nejak radikálne zmenili svoje hudobné postupy, išlo skôr o odklon štýlu a možno im to pomohlo. Billie Joe a spol. napísali opäť troj-štvor-akordové silné hity, ktoré ale tentokrát boli súčasťou koncepčného a viac rockového než punkového albumu. Americký rockový idiot má tento rok už 10 rokov.

Vesmírny priestor medzi vagómni

Je večer 18:29, čakám až sa vlak rozbehne. Meškáme 15 minút, tak ako vždy. Možno by bolo vhodné už železnice za túto každodennú trápnosť aj zažalovať. Sedím na dosť idiotskom mieste, zľava si pravdepodobne číta tieto moje riadky nejaký týpek. Vlak sa konečne rozbehol. Presne oproti mne sedí mladá éterická bruneta so skleneným pohľadom. Má čo robiť, aby si okolitý svet nevšimol, že jej realita má momentálne iné parametre.

Zatiaľ si neuvedomuje, že žene čo sedí vedľa nej, je nepríjemné, že je nelogicky už 10 minút natočená celým telom v 90 stupňovom uhle, smerom priamo na ňu.  Asi to nie je moc príjemné, keď jej  čosi vyťukáva do mobilu asi tak 10 cm od jej ucha. Žena vedľa nej má už hodne kyslý výraz, nedáva jej to žiadny zmysel, ale snaží sa reakciu nedať moc najavo.Asi sa len snaží uveriť, že dievča sa snáď už otočí o 90 stupňov naspäť do prirodzeného smeru. Človek by si povedal, že to dievča je blbé jak táčky.

Dievča tu však nieje samo. Jej kamarátka s rozšíreným vedomím sedí kúsok vedľa. Občas spolu komunikujú, len pohľadom a potláčanými výbuchmi smiechu. Nedokážu v tomto priestore komunikovať slovne. Zatiaľ sa im darí maskovať ich vnútorné nastavenie. Do problémov ich občas dostáva hudba, ktorú počúvajú každá zvlášť cez telefón. Je príliš silná v tomto štádiu, a začína ich ovládať. Po chvíľke radšej odchádzajú do preskleného priestoru medzi vagónmi, do bezpečia pred touto realitou. Sú tam ako päsť na oko, naviac sú v presvedčení, že ich nikto nepočuje, keď niečo hovoria. Tu hovoria veľa. Ľudia sa na tejto dvojke dokonale bavia. A k tomu prichádza konflikt so sprievodcom, ten ich chce poslať si sadnúť, ale nakoniec nakoniec podľahne šarmu ich veľkých lesklých očí. Necháva ich v tomto bezpečí. Takýto priestor predsa ponúka dokonalé zvuky a hlavne úkryt pred ostatnými cestujúcimi, ktorí situáciu nemôžu pochopiť.

OK, odchádzam do svojho sveta, z prehrávača začína úradovať David Lynch s nejakým albumom z roku 2011 (Crazy Clown Time). Nič lepšie snáď už ani nemohlo cez káble nastúpiť do tohto neviditeľného príbehu. Songy jak z inej planéty v tejto chvíli krásne podfarbujú situáciu. Lynch nie je vlastne až tak hudobník, je to režisér šielených filmov. A to je jeho výhoda, takýto album hudobník nedokáže spraviť, pretože je zviazaný dlhoročnou praxou, rovnakými postupmi. Lynch má tak bujnú fantáziu, že na to ide tak nejak inak.

Baby sa medzitým vrátili z vesmírneho priestoru medzi vagónmi, stav je na oko stabilizovaný, ale namotali ale zase na hudbu a divadlo pokračuje. Začínajú prudko kmitať nohami do rytmu, v tom prechádza okolo nás "bondžovi", cestujúci s výstredným image hrdinu z minulých desaťročí. Jeho vzhľad ich dostáva do údivu a následne do výbuchu. Baby sa chystajú vystúpiť ale ešte nasleduje prudký výbuch smiechu po vypadnutí odpadkov z koša, do ktorého nebolo jednoduché sa trafiť. Vystúpili, myslím, že to bude ešte dlhá párty :)

Vanessa dnes večer v Randale

Vanessa je česká elektronická legenda , ktorá sa pozoruhodne dokázala slušne vrátiť na scénu. Hlavne, keď štýl EBM je prakticky mrtvý, je zaujímavé vidieť, že majú títo päťdesiatnici novej generácii čo povedať. Úprimne poviem, že v 90-ts, kedy sa stali známi, som o ich vôbec nevedel. Výraznou postavou súčasnej Vanessy je nepochybne Mojmir Papalescu, ktorý je hlavný autor hudby novodobej Vanessy. Mojmir sa do kapely dostal cez akési pokračovanie kapely, keď vznikla Vanessa Gun. Pred pár rokmi sa však obnovila klasická Vanessa, kde je členom kapely už aj Mojmir. Môžeťe ho poznať tiež z úspešného projektu Mojmir Papalescu & The Nihilist. Tohto projektu je škoda, po dvoch albumoch ukončili činnosť. Ďalšou výraznou postavou kapely je spevák Samir Hauser, ktorý sa rád zviditeľňuje provokáciami ako napr. naposledy šňupaním (múky) z Biblie v priamom prenose v Českej televízii. Dnes večer 26.4.2014 je možné vidieť Vanessu v akcii v Bratislave v Randale.

Aký Bílý Idól?

 Rockový veterán Billy Idol je presne ten typ, u ktorého neviete, či je ešte vôbec medzi živými :) Prežil a ani nevyzerá po všetkých tých desaťročiach rokenrolu vôbec zničene. Skôr naopak,  určite cvičí, má kocky na bruchu a pod. Až budem mať stodvadsaťrokov ako on, nebudem na tom tak dobre. Už ani teraz nie som. On snáď zdravo žije alebo čo. Čo je to za človeka? A dokonca príde živý do Bratislavy zahrať svoje hity.

Dnešní ľudia pod 30 rokov nemajú šancu vedieť, kto sa to na nich z plagátov v Bratislave pozerá. Jaký Bílý Idól?  No je to už hodne dávno. Okolo rokov 1982-83 som ako štvorročné decko ako tak vnímal hudbu z ORF, a je faktom že na Billyho Idola, ktorý práve valcoval hitparády skladbou Hot in the City si naozaj spomínam. Tento blonďatý rocker s provokatívnym kukučom vždy pôsobil ako totálny rebel. Okrem toho že bol metlák, mal však popové prvky s výraznými klávesy. Jeho hviezda žiarila práve hlavne v 80-ts, do histórie sa zapísal niekoľkými výraznými skladbami ako napr. Rebel Yell alebo Sweet Sixteen. V 90-ts sa mi ešte vybavuje jeho návrat na scénu s nejakým elektropunkom. Potom dve desaťročia mám tmu, až nedávno. Toto leto 20. júna 2014 je šanca si zaspomínať na jeho hitovky v Bratislave.

Todd Terje a jeho osemdesiatky

Pár dní dozadu som zažil po dlhej dobe stav, kedy som musel vstať z postele (bolo asi 20 minút po polnoci) a ísť hľadať song, ktorý práve dohralo Radio BBC 1. Pomaly som už zamotaný v sluchátkach upadal do spánkového tranzu, ale elektrotrack akoby vystrihnutý niekde z roku 1987 ma naopak úplne prebral.Také tie tanečné osemdesiatky oblečené do súčasného zvuku. Najprv som si povedal, že ráno ten song nájdem, ale obava, že na to zabudnem, alebo že song už nikdy nenájdem, bola väčšia. Radšej som vstal. Song som našiel rýchlo, autor je Todd Terje a song nesie názov Delorean Dynamite. Týpek má moc parádne fúzy, k tej hudbe sa hodia. Mimochodom Todd vydal tento mesiac celý album v podobnom retro duchu ako spomenutý song. Som rád že som vstal.

Kto chceš, na facebooku ma nájdeš

Fafex

Asi mám vo vesmíre príbuzných

 

Pár dní do zadu priniesli média po celom svete správu o objavení planéty, ktorá je v ideálnej vzdialenosti od svojho slnka. To znamená že by tam mohli byť podobné planetárne podmienky ako na Zemi. O planéte nevieme takmer nič, ani či má atmosféru, odhaduje sa len, že planéta má skalnatý povrch a nie plynný. To je všetko, nič viac. O možnosti existencie života na tejto planéte sa dá teda ako vždy len polemizovať. Je tam ale opäť nádej, a keď to nebude na tejto planéte, tak treba bude na ďalšej, ktorú nájdu zajtra, zas mesiac, lebo za desať rokov. Vesmír nemá predsa hranice, niekde tam musím mať bratrancov.

Mohlo by nám to byť úplne jedno, ale nie je. Vždy keď sa objaví akákoľvek informácia o náznaku možnosti života mimo našu planétu, v ľudoch ožije nádej, že vo vesmíre nie sme sami. Táto správa vždy rýchlo a úspešne obletí celú našu planétu. Je to určite pre ľudí zaujímavejšia správa ako napr. nepríjemné správy o konflikte na Ukrajine. Otázkou ale je, prečo to ľudí toľko zaujíma, veď téma "Život na iných planétach" je úplne bez akýchkoľvek dôkazov, existujú len rozsiahle vymyslené teórie. Ja by som bol tiež rád, keby sa dačo niekde našlo, sám ale neviem prečo po tom túžim. Čo by som z toho mal, ak by zajtra našli Zem číslo 2? Chcem tam podvedome snáď odcestovať? Mám tam niekde vo vesmíre genetické príbuzenstvo či pôvod? Leary predpovedal, že ďalší stupeň ľudskej evolúcie spočíva v opustení našej planéty. Vzhľadom k tomu že nás to tak fascinuje a zaujíma, ľudstvo k tomu bude chcieť smerovať.

Psychológovia by mali iste rozumnú odpoveď, prečo hľadáme niečo, k čomu nemáme žiadne podklady. Ja ako laik vidím paralelu napr. s náboženstvami. Ani tam nie sú dôkazy, pritom takmer celá naša civilizácia sa modlí v jasnom presvedčení k niečomu mystickému. A mnohé náboženstvá tiež hovoria o ďalšom svete, ktorý spoznáte po svojej pozemskej púti. Je to hodne ezoterická záležitosť, môžete snívať a premýšľať o tom. Túžime nájsť iné svety, iné reality, stále niečo nás k tomu ženie vpred. Ľudstvo čaká na správu o ďalších svetoch veky vekov, odkedy sa pozerá na oblohu. Ak ľudstvo potrebuje poznať bohov alebo mimozemšťanov, možno že nás poháňa nejaká prirodzene zakódovaná nejaká podvedomá motivácia či informácia.

Happy Easter

Je sobota 8 hodín ráno, zadýchaný sedím v rýchliku z Prahy, ktorý som ako tradične ledva stihol. Som obkolesený ľudmi, ktorí cestujú hore a dole po tejto planéte. Tiež zadýchaný pán, ktorý naskočil so mnou dve minúty po plánovanom odchode do prvých otvorených dverí vlaku, mi hovorí, že je Španiel a nie je si istý, či je v správnom vlaku do Budapešti. Ukľudňujem ho, že sme v správnom vlaku. Ešte chvíľku sa snažíme obaja chytiť dych a usmievame ako keby sme si dali na stanici zopár panákov. Ale je to len endorfín, ktorý po frustrácii z neskorého príchodu na stanicu, zaplavil naše mozgy a vyliečil tak naše krátke traumy. "So Happy Easter my friend", ukončuje konverzáciu španielsky cestovateľ s úsmevom. Začala Veľká noc, mystický to čas.

Axis Mutatis / Arbor Bona Arbor Mala

 Jeden oslavný článok o The Shamen som už napísal asi tak pred ôsmimi rokmi. Vtedy som netušil vlastne nič o ich filozofii, alebo len málo. Tiež som, ako pozerám, trošku domotal ich "biografiu", bolo to trochu ináč. Písal som niečo o albume Boss Drum ktorý sa mi zdal aj po toľkých rokoch stále súčasný. Vtedy som ani netušil ako ich ovplyvnil americký spisovateľ Terence Mc Kenna (obdoba Tymothy Learyho) a že ich texty sú hodne inšpirované jeho knihami a prednáškami o šamanizme a iných zaujímavých veciach mimo bežnej reality. Samotný McKenna dokonca účinkuje na albume v skladbe Re: Evolition. Odporúčam.

Zhodou náhod som sa dostal aj k ďalšej ich tvorbe (tentokrát po desiatich rokoch od vydania) a oni fakt nahrali ešte lepší album ako Boss Drum. Jeho následovník nazvaný magicky Axis mutatis/Arbor Bona Arbor Mala z roku 1995 je pozoruhodným dielom, ktoré ale zrejme nebolo až tak pochopené, tak ako to často býva. Ja mám rád nepochopené albumy.
O nepochopenosti svedčí aj ďalšia krátka existencia The Shamen, napriek tomu že ešte vytvoria ďalšie nové nahrávky, do piatich rokov sa po nich zľahne zem. Obzvlášť škoda je jednej z hláv The Shamen, chlapíka menom Colin Angus, ktorý bol v Shamen po celú dobu existencie. Ten zmizol zo scény. Keď teda nepočítam jeho projekt Pablo Sandoz, o ktorom prakticky nikto ani nevedel. Mr. C (menom Richard West) sa úspešne venuje hlavne DJ-ingu.

Fanúškovia psychedelického spisovateľa Terenca Mc Kennu však nahrali z môjho pohľadu ich najlepší album. Snáď jediný hit z albumu Destination Eschaton nadväzuje na hity typu L.S.I., Phorever People alebo Ebeneezer Goode, ale inak má album skôr duchovnejšiu, meditačnú či až tranceovú atmosféru (aj keď tranceové songy v pravom slova zmysle tam naštastie nenájdete). Tento album je často povrchne radený do štýlu trance. Na albume dominujú viac vokály Colina Angusa a na tú dobu vkusná a jedná elektronika. Album odporúčam hlavne pamätníkov 90 ts, kedy frčali  eurodanceové atrakcie typu 2 Unlimited či Haddaway. The Shamen mali síce podobné prvky (raper + speváčka), boli však hudobne úplne inde.

Tentokrát mi Suede ani Peter Gabriel neujde

Je približne 19 hodín, nachádzam sa v kupé vo vlaku smerom do Prahy a práve sme prešli cez rieku Moravu. Sedia tu so mnou dve neznáme mladé japonky a z vedlajšieho kupé je počuť ožratých (asi) bulharov. Odchádzam do sluchátiek. Premýšľam o tom, ako mi minulý rok ušli dva koncerty v Prahe, ktoré mohli stáť za to.
 
Občas hovorím, že všetko som už predsa videl, všetkých tých veteránov už mám odškrtnutých. Dokonca aj Metallicu, a to je už fakt záležitosť, ktorú asi 25 rokov vôbec nesledujem. Ale vždy sa niečo objaví, čo ma pritiahne, tak ako teraz. Peter Gabriel bude v Bratislave a ja som si ho nechal ujsť minulú zimu, keď hral práve v Prahe. Vedel som, že toto do mojej zbierky koncertov určite patrí a že druhú šancu nemusím dostať. Tvorba Petra Gabriela ma jedno obdobie úplne pohltila a to bol pre mňa veľký zlom, kedysi som jeho tvorbu totiž vôbec nechápal. A myslím, že ten to prišlo, keď som počul skladbu While The Earth Sleeps (feat Deep Forest). Niekedy to tak býva a teraz vidím, že je mi našťastie súdené predsa len ho vidieť. Tento krát idem, bude to 5.5.2014 v Bratislave.

Podobne tomu bude aj so Suede, legendy britpopu... U tých som už nečakal žiadny návrat. Takisto som si ich nechal trestuhodne ujsť na jeseň keď hrali v Lucerne a samozrejme, vraj to bol dokonalý koncert. Druhá šanca bude naštastie na Pohode, kde to môže byť teoreticky ešte lepšie ako v klube. Podobne ako Peter Gabriel aj Suede patrí do kategórie interpretov u ktorých nie je isté, či Vám ešte dajú druhú šancu ich vidieť.

We Have Band

Či je We Have Band seriózny band alebo recesia neviem posúdiť, v každom prípade mňa celkom zaujali v roku 2010 sezónnym hitom Divisive, ktorý bol z celkom vydareného albumu WHB. Ich
zvuk mi trošku pripomína napr. Joy Division alebo niečo na ten spôsob z rokov 70 a 80-tych. Také akési tetro, kde počujete hlavne basu, trošku elektroniky a nie celkom ideálny spev. Čiže niečo svojské. We Have Band sú len malou epizódkou v histórii hudby, ale potenciál tam určite nejaký je dosiahnuť aj niečo viac. V roku 2011 prišli aj na Pohodu do Trenčína. Tak nejak neviem prečo som ich vtedy nestihol. Chyba, lebo predpokladám, že už ich nikdy na živo neuvidím, lebo dnes už o nich v podstate nikto nevie. To že nahrali v roku 2012 album Ternion tiež nikto nevie, to je taký ten klasický scenár, veď to poznáte. A to že ten album  je kvalitou ešte lepší ako ten prvý sa už vôbec nikto nedozvie. A tak We Have Band tak nahrajú možno maximálne jeden album (už je myslím nahraný),  ktorý ich utvrdí v tom že to nemá cenu a potom sa úplne rozídu. Škoda. Ale budem rád keď sa budem mýliť.

Restart

Táto kniha je trefa do čierneho. Jednoduché, jasné. Podtitul knihy by vás nemal odradiť, rozhodne nie je určená len pre podnikateľov, skôr by som povedal, že presne naopak. Možno to nie je nič nové, sú to veci, ktoré ste vlastne vedeli, ale asi ste zatiaľ nenašli odvahu niečo z toho použiť. Dočítate sa, že Vaše "punkerské" úvahy nemusia automaticky byť odsúdené na neúspech.